Mydlo, mydlo, mydlo. Joe Krumann sa narodil v Amerike, v meste New York. Jeho prastarí rodičia tam pricestovali z východného Slovenska a živili sa ťažkou prácou v lesoch. Už sa nikto nepamätá, ako sa volali, pretože pracovali tak tvrdo, že úplne prestali hovoriť. Šetrili a sústredili energiu len na prácu. Tento príbeh rodičia rozprávali malému Joeovi už od kolísky a vždy mu z toho bolo do plaču. Joeov otec vynašiel špeciálne mydlo a zarobil pár centov, akurát toľko, čo splatil dlhy. Joe sa rozhodol, že všetko zmení. Aj on hovoril málo a sústredil sa na prácu, aby mohol raz prestať pracovať a už len rozprávať a oddychovať.

Toto mydlo dokázalo človeka udržať čistého až dva dni namiesto bežného jedného dňa. Jednoducho stačilo, aby sa človek umyl raz za dva dni a výsledok bol rovnaký, ako keby sa umýval každý deň. Ušetrili sa peniaze aj čas, sen úplne každého. Joeov otec nedokázal z tohto vynálezu vyťažiť viac, ako životné minimum. Joe ním za to pohŕdal, situácia bola vyostrená. Často hovorieval: „Toto je Amerika a ty nedokážeš preraziť s ohromným vynálezom zameraným na osobnú hygienu?“ Anthonyho Krumanna to ranilo. Joe si to aj vyčítal, ale už nebolo cesty späť. Hovoril a oddychoval málo, pracoval veľa. V jeden deň prišiel do lacného hotela.

„Tak, som tu. Tu si dám papiere do šuflíka, tu si dám košeľu a tu pohár na vodu.“ To si hovoril len v duchu. Pustil sa do práce a o necelých sedem mesiacov spozoroval rast peňazí. Bolo to v jedno ráno – sedel nad raňajkami a zrazu mal pocit, že je bohatší. Akosi podvedome nechával väčšie sprepitné, kupoval drahšie cigarety. Overil si to v banke a teda bola to pravda, začalo sa mu dariť. Vyrábal a distribuoval a obiehal obchody a pýtal sa na predaje. Amerika sa zbláznila, každý chcel mydlo Joea Krumanna. Lenže Joe si pamätal svoje rozhodnutie a nenechal sa poblázniť úspechom. Predal celú spoločnosť a dal sa oddychovať. Vyrátal si, že mu to vyjde a prestal sa teda strachovať. Vrátil sa na bájne Slovensko, kde vystopoval potomka priateľov svojich prastarých rodičov, ktorý varí kávu (mňa) a navštívil ho. Nič nás nespája, poviete si, ale gény sú gény, v určitom čase sa priatelili naši prastarí rodičia, a teda keď ma navštívil Joe Krumann, pokračovali sme tam, ako Joe hovorí, right where we left (že tam, kde sme skončili).

– Ahoj Prometeus, čože máš nového?
– Každý deň tie isté srandičky, že ťa to neprejde.
– Prejde, neprejde, ty tu musíš trčať, ja tu musím za tebou lietať a žrať ti pečienku. Taká je dohoda. Prečo si nepošpásovať.
– Šak ja nič.
– No ukáž brucho. Mňam mňam mňam.
– Ajajaaaaj jajaaaaj!
– Dnes mi chutí náramne.
– Počúvaj, veď musí byť furt rovnaká.
– Veď hej. Vieš, čo by som si k tomu dal?
– Čo?
– Hranolky a tatarku. Tak mi to robievala mama.
– A uhorku?
– Och, čože by nie. Ale aj takto je to dobré. Ukáž ešte.
– Jajajaaaaaaaj!
– Šak to toľko neprežívaj. Už si si musel zvyknúť.
– Veď hej. A čo ty, čo nové?
– Nič. Daj pokoj. Že čo nové.

Oddychujú. Prometeus hádam po miliónty krát unavený po tom, ako mu orol vyzobal pečeň a orol po tom, ako sa najedol.

Prichádza Herakles a nesie Prometeovi kávu. Orol by si dal tiež, ale vie, že Herakles ho nenávidí a že vždy dá aj tak len Prometeovi. Načo sa trýzniť, orol radšej zavrie oči a sníva o tatarke a hranolkách a uhorkách a pomaly zaspí na kaukazských skalách, slnko a plné brucho ho uspalo. Nevadí mu už nič, zajtra to isté, ale teraz je teraz a dobre sa mu spí. Heraklov šíp ho uspal naveky.

Dôvody na vznik tohto článku sú dva. Vysvetlenie názvu Kaviarne vták a oboznámenie verejnosti s týmto u nás už málo známym druhom vtákov.

V kmeňových kultúrach, ktoré existovali veľmi dávno na území Grécka, mal kávový vták dôležité postavenie. Deti (dieťaťom bol každý až po iniciáciu do dospelosti rituálom, ktorý bol tak ohavný, že ho tu nebudeme opisovať) boli posielané na pšeničné polia, kde hrabali rukami do zeme diery celé hodiny pokiaľ nenarazili na spleť chodieb širokých asi ako mužská päsť. Keď už na tieto chodbičky narazili, oddychovali, alebo sa hrali až do večera a potom sa vrátili k chodbám s malými píšťalkami. Posadali si do kruhu a zahrali akord (bol to súzvuk minimálne piatich tónov, ale presný zápis sa nezachoval, takže nevieme, o aký akord presne išlo). Kávový vták tento zvuk asi obľuboval, jednoducho ho priťahoval z nejakého dôvodu, a teda sa stalo, že kávové vtáky začali z chodieb vystrkovať hlavy. Deti boli pripravené a milého vtáčika chytili za hlavu a vytiahli von. Keď mali deti nachytaných dostatok vtákov, pobrali sa s nimi do osady.

Ženy ich vítali s občerstvením, pretože tento „lov“ trval až do noci. Vysilené deti dali kávových vtákov ženám, ktoré ich dali do pripravených ohrád a šli sa najesť a spať.

Ráno začínal veľmi krutý rituál. Ženy si posadali do ohrád (boli to obrovské spletité ohrady pripomínajúce bludisko), vzali si milého vtáka na kolená a začali mu rozprávať smutné príbehy, až kým kávový vták nevydržal a začal plakať. Tu treba spomenúť, že kávové vtáky boli voči týmto príbehom odolné, povahou to boli drsné zvieratá zvyknuté na ťažké podmienky. Preto príbehy, ktoré im ženy rozprávali, museli byť veľmi smutné. V začiatkoch týchto zvykov to boli deti, kto rozprával vtákom smutné príbehy, ale nefungovalo to. Len máloktoré dieťa dokázalo kávového vtáka rozplakať. Usúdilo sa, že ženy, ktoré jednoducho žili dlhšie, viac toho zažili, vedeli kávového vtáka rozplakať skoro vždy. Samozrejme, boli aj výnimky. Niektoré dieťa dokázalo kávového vtáka rozplakať bez problémov, pretože bolo tak skúsené a malo tak ťažký život. Naopak, niektoré ženy, často mladé a krásne, kávového vtáka rozplakať nedokázali. Tieto ženy ostávali na posmech a dostávali sa na okraj spoločenstva. Paradoxne sa teda konečne stali majsterky v rozplakávaní kávových vtákov. To, že sa im vysmievali a bočili od nich, im zo života spravilo peklo, napriek ich mladosti a kráse a pôvodne bezstarostnému životu. Keď už kávový vták plakal, jeho slzy sa zachytávali do vedier vydlabaných z kmeňov stromov.

Slzy kávového vtáka sa následne rôzne spracovávali. Do podoby dnešného espressa alebo filtrovanej kávy to malo ďaleko. Často sa pili len tak, čerstvé, alebo sa zavárali podobne ako uhorky alebo rajčinová šťava. Zaujímavé je, že ich účinok bol iný ako naša káva. Nápoj zo sĺz kávového vtáka mal skôr upokojujúce účinky a pil sa navečer. Často sa dával piť deťom.

Tento rituál zanikol s vynálezom Moka Express hrnčeku Alfonsom Bialettim v 1933 roku v Taliansku.