– Ahoj Prometeus, čože máš nového?
– Každý deň tie isté srandičky, že ťa to neprejde.
– Prejde, neprejde, ty tu musíš trčať, ja tu musím za tebou lietať a žrať ti pečienku. Taká je dohoda. Prečo si nepošpásovať.
– Šak ja nič.
– No ukáž brucho. Mňam mňam mňam.
– Ajajaaaaj jajaaaaj!
– Dnes mi chutí náramne.
– Počúvaj, veď musí byť furt rovnaká.
– Veď hej. Vieš, čo by som si k tomu dal?
– Čo?
– Hranolky a tatarku. Tak mi to robievala mama.
– A uhorku?
– Och, čože by nie. Ale aj takto je to dobré. Ukáž ešte.
– Jajajaaaaaaaj!
– Šak to toľko neprežívaj. Už si si musel zvyknúť.
– Veď hej. A čo ty, čo nové?
– Nič. Daj pokoj. Že čo nové.
Oddychujú. Prometeus hádam po miliónty krát unavený po tom, ako mu orol vyzobal pečeň a orol po tom, ako sa najedol.
Prichádza Herakles a nesie Prometeovi kávu. Orol by si dal tiež, ale vie, že Herakles ho nenávidí a že vždy dá aj tak len Prometeovi. Načo sa trýzniť, orol radšej zavrie oči a sníva o tatarke a hranolkách a uhorkách a pomaly zaspí na kaukazských skalách, slnko a plné brucho ho uspalo. Nevadí mu už nič, zajtra to isté, ale teraz je teraz a dobre sa mu spí. Heraklov šíp ho uspal naveky.