Dôvody na vznik tohto článku sú dva. Vysvetlenie názvu Kaviarne vták a oboznámenie verejnosti s týmto u nás už málo známym druhom vtákov.
V kmeňových kultúrach, ktoré existovali veľmi dávno na území Grécka, mal kávový vták dôležité postavenie. Deti (dieťaťom bol každý až po iniciáciu do dospelosti rituálom, ktorý bol tak ohavný, že ho tu nebudeme opisovať) boli posielané na pšeničné polia, kde hrabali rukami do zeme diery celé hodiny pokiaľ nenarazili na spleť chodieb širokých asi ako mužská päsť. Keď už na tieto chodbičky narazili, oddychovali, alebo sa hrali až do večera a potom sa vrátili k chodbám s malými píšťalkami. Posadali si do kruhu a zahrali akord (bol to súzvuk minimálne piatich tónov, ale presný zápis sa nezachoval, takže nevieme, o aký akord presne išlo). Kávový vták tento zvuk asi obľuboval, jednoducho ho priťahoval z nejakého dôvodu, a teda sa stalo, že kávové vtáky začali z chodieb vystrkovať hlavy. Deti boli pripravené a milého vtáčika chytili za hlavu a vytiahli von. Keď mali deti nachytaných dostatok vtákov, pobrali sa s nimi do osady.
Ženy ich vítali s občerstvením, pretože tento „lov“ trval až do noci. Vysilené deti dali kávových vtákov ženám, ktoré ich dali do pripravených ohrád a šli sa najesť a spať.
Ráno začínal veľmi krutý rituál. Ženy si posadali do ohrád (boli to obrovské spletité ohrady pripomínajúce bludisko), vzali si milého vtáka na kolená a začali mu rozprávať smutné príbehy, až kým kávový vták nevydržal a začal plakať. Tu treba spomenúť, že kávové vtáky boli voči týmto príbehom odolné, povahou to boli drsné zvieratá zvyknuté na ťažké podmienky. Preto príbehy, ktoré im ženy rozprávali, museli byť veľmi smutné. V začiatkoch týchto zvykov to boli deti, kto rozprával vtákom smutné príbehy, ale nefungovalo to. Len máloktoré dieťa dokázalo kávového vtáka rozplakať. Usúdilo sa, že ženy, ktoré jednoducho žili dlhšie, viac toho zažili, vedeli kávového vtáka rozplakať skoro vždy. Samozrejme, boli aj výnimky. Niektoré dieťa dokázalo kávového vtáka rozplakať bez problémov, pretože bolo tak skúsené a malo tak ťažký život. Naopak, niektoré ženy, často mladé a krásne, kávového vtáka rozplakať nedokázali. Tieto ženy ostávali na posmech a dostávali sa na okraj spoločenstva. Paradoxne sa teda konečne stali majsterky v rozplakávaní kávových vtákov. To, že sa im vysmievali a bočili od nich, im zo života spravilo peklo, napriek ich mladosti a kráse a pôvodne bezstarostnému životu. Keď už kávový vták plakal, jeho slzy sa zachytávali do vedier vydlabaných z kmeňov stromov.
Slzy kávového vtáka sa následne rôzne spracovávali. Do podoby dnešného espressa alebo filtrovanej kávy to malo ďaleko. Často sa pili len tak, čerstvé, alebo sa zavárali podobne ako uhorky alebo rajčinová šťava. Zaujímavé je, že ich účinok bol iný ako naša káva. Nápoj zo sĺz kávového vtáka mal skôr upokojujúce účinky a pil sa navečer. Často sa dával piť deťom.
Tento rituál zanikol s vynálezom Moka Express hrnčeku Alfonsom Bialettim v 1933 roku v Taliansku.